Pred hrnčiarskou pecou

Miesto: Pozdišovce

Pozdišovce boli k vzniku hrnčiarskeho remesla priam predurčené. V celom chotári sa totiž pod 50 až 70 centimetrov hrubou vrstvou čiernej zeminy nachádza vhodná ílovitá hlina.

Táto fotografia pochádza zo štyridsiatych rokov 20. storočia a zachytáva miestnych hrnčiarov, pričom malá kopulovitá stavba v pozadí je hrnčiarska pec. Takúto pec, vytvorenú z hliny, tu nazývali koch.

Pozdišovce boli k vzniku hrnčiarskeho remesla priam predurčené. V celom chotári sa totiž pod 50 až 70 centimetrov hrubou vrstvou čiernej zeminy nachádza vhodná ílovitá hlina. Hrnce, taniere, vázy, krčahy, poháre a kvetináče, ktoré z nej vyrábali, sa dnes vypaľujú v keramických peciach pri teplote 980 stupňov. Na keramiku a potom nanesie glazúra a vypaľuje sa aj druhý krát. Je teda možné predpokladať, že veľmi vysoká teplota sa vyvinula aj pri vypaľovaní v kochoch.

Tradičná výroba pozdišovských hrnčiarov, o ktorých prvý písomný záznam pochádza už z roku 1416, bola založená na klasickom hrnčiarskom kruhu a vypaľovaní v kochu. Zmena nastala až koncom štyridsiatych rokov 20. storočia po založení Hrnčiarskeho výrobného a predajného družstva Pozdišovce. Vtedy sa v rámci „spriemyselňovania remesla“ začali používať elektrické hrnčiarske kruhy, čo značne urýchlilo výrobu. Hneď na to sa zakúpili aj elektrické pece, čo bola ďalšia výhoda, pretože mali stabilnú teplotu, tá sa dala aj presne nastaviť, nielen odhadom ako pri kúrení drevom starých hlinených peciach.

„Spriemyselňovanie remesla“ pokračovalo a mnohé keramické výrobky, ktoré sa predávali v niekdajšom socialistickom Československu v každom Úľuve, už nevznikali na hrnčiarskych kruhoch ako ručná práca. Hlina sa o niečo viac riedila a už len nalievala do pripravených foriem na vázy i taniere. Po vysušení išla na vypaľovanie. Od klasického hrnčiarstva to malo už na míle ďaleko.

Dnešná tvorba, vlastne už len jediného pozdišovského keramikára Jána Parikrupu, je opäť klasická, teda na hrnčiarskom kruhu. Samozrejme, na vypaľovanie už používa elektrickú pec, nie koch.

 

Autor/zdroj: text Slavomír Szabó
Zverejnil:
Vytvorené: 24.02.2014 12:37
Upravené: 24.02.2014 15:14