[Zobrazuje sa optimalizovaná verzia stránky pre slabo vidiacich alebo špecializované či staršie prehliadače.] Prejsť na pôvodnú verziu...
Pokračuj v čítaní alebo preskoč na menu. Ďalšie možnosti: Začiatok stránky; Zoznam sekcií; Vyhľadávanie; Pätičkové informácie.
Miesto: Vinné
Táto fotografia pochádza z roku 1930 a je svadobná. I keď ide o tridsiate roky, svadba v krojoch sa nekonala. V obci Vinné totiž nebola tradícia bohato vyšívaných slávnostných krojov. Bežne sa nosievali šaty vyrobené z domáceho konopného plátna, ale veľmi zdobené neboli. Na slávnostné príležitosti muži nosievali obleky a ženy mali šaty ušité z kúpenej látky.
Mladá žena na fotografii má sedemnásť rokov. V danom čase sa bežne vydávali aj o rok až dva roky mladšie. Nevesta mala vždy nové biele šaty, avšak zvyčajne takého strihu, aby ich mohla nosiť aj neskôr, nielen vo svadobný deň. Od veku okolo štyridsať rokov však žene neprislúchalo chodiť inak než v čiernom.
V prvej polovici dvadsiateho storočia vo Vinnom zásnuby nemali tradíciu. Nahrádzalo ich stretnutie rodičov budúceho ženícha a nevesty, kde dohodli, kto čo dá mladým do života. Boli to často tvrdé vyjednávania, lebo išlo o majetok. Keď rodičia oboch dospeli k zhode, dali si slávnostnejší obed alebo večeru aj s mladými a týmto bolo rozhodnuté, že sa svadba bude konať. Svoje rozhodnutie oznámili farárovi a nastal čas na ohlášky. Po tri týždne každú nedeľnú omšu farár verejne vyhlásil, kto sa rozhodol uzavrieť manželstvo. Zároveň dodal, že pokiaľ sú niekomu známe prekážky, pre ktoré manželský zväzok nie je možné uzatvoriť, nech to povie ihneď alebo mlčí naveky. Pokiaľ počas troch týždňov nikto takéto prekážky neoznámil alebo oznámené prekážky neboli opodstatnené, svadba sa mohla konať.
V piatok pred svadbou sa stretli mladé dievčatá v dome nevesty a vili „pokrejdy“ čiže rozmarínové pierka pre družbov a venčeky pre družičky. Ženích bol zasa na mládeneckej rozlúčke s kamarátmi.
Na svadbe, ktorá sa konala v sobotu, bolo niekoľko ceremoniálov. Starosta svadby mal na starosti odpytovanie ženícha a nevesty od rodičov a uvádzanie hostí. „Maršauka“ organizoval redový tanec, dozeral na dary pre nevestu a hostil tanečníkov, prvý družba a prvá družička viedli mladých k oltáru.
Ceremoniál začal tým, že starosta svadby poďakoval za výchovu rodičom v mene ženícha i nevesty a vypýtal ešte raz oficiálne povolenie na sobáš. Potom zorganizoval svadobný sprievod ku kostolu. Vpredu kráčala nevesta s prvým družbom, ďalej ostatní družbovia a družičky, ktorých tvorili parobkovia a mladé dievčatá, za nimi kráčal ženích s prvou družičkou. Nasledovali rodičia sobášiacich sa a hostia.
Po kostolnom obrade sa hostia rozdelili na dve skupiny. Tí, ktorých pozvala nevestina rodina, išli na slávnostný obed do domu jej rodičov, hostia ženíchovej strany zasa obedovali v dome jeho rodičov. Po obede sa išlo do domu nevestiných rodičov, ale len tí na ktorých sa obe strany dohodli. Takýchto hostí tu nazývali „pridančare“.
Nastal čas pre druhý svadobný sprievod, ktorým bolo odoberanie sa nevesty do svojho nového domova. V danom čase bývalo vo Vinnom zvykom, že sa mladucha presťahovala do domu ženíchových rodičov, a to až do čias, kým mladí nemali vlastný dom. Sprievod niesol nevestine veno tak, aby ho videli všetci prizerajúci sa. Boli to periny, vankúše a truhlice so šatami prípadne s riadom. Pokiaľ bolo veno veľké, niesli ho na slávnostne vyzdobenom voze.
Svadba trvala do noci a na jej konci bol redový tanec a čepenie nevesty.
Spracované podľa spomienok obyvateľov obce.
Koniec obsahu.
Pokračuj v menu alebo choď do inej sekcie.
Pokračovanie menu:
Copyright © 2024
Správa majetku KSK. Všetky práva vyhradené.
.
Koniec stránky.